fyziku ste študovali v čase najväčšieho rozmachu časticovej fyziky na Caltechu, kde v tom čase pôsobili takí časticoví fyzici ako Murray Gell-Mann a Richard Feynman (absolútna svetová špička, obaja neskôr získali Nobelovu cenu – pozn. red.). Napriek tomu ste si ako svoju špecializáciu vybrali všeobecnú teóriu relativity, ktorá v tom čase nevyzerala ako veľmi perspektívna oblasť. Prečo takáto voľba?

Pretože som sa zamiloval do idey zakriveného priestoru a zakriveného času. Strašne ma to fascinovalo a zároveň to bolo veľmi ťažko pochopiteľné, takže išlo o intelektuálnu zvedavosť. Áno, Caltech mal v tých časoch taký charakter, ako ste spomínali, ale ja som sa rozhodol ísť na PhD. štúdium do Princetonu, kde v tom čase pracoval najkreatívnejší relativistický fyzik John Wheeler. Na Caltechu som ešte ako študent robil výskum so skutočne veľkým astrofyzikom Jesse Greensteinom. Keď som mu povedal, že chcem ísť do Princetonu robiť vo všeobecnej relativite, varoval ma, že nič nenasvedčuje tomu, že všeobecná teória relativity by mohla byť relevantná pre čokoľvek vo vesmíre. Okrem faktu, že vesmír sa rozpína, a ten už bol známy. Ale ja som naozaj chcel rozumieť relativite, takže som predsa len išiel do Princetonu.

po skončení PhD. štúdia ste sa vrátili späť na Caltech, kde ste sa stali profesorom. Ako tridsaťročný?

To si musím rozmyslieť. Keď som mal dvadsaťdeväť, získal som pozíciu „associate professor” (niečo ako u nás docent – pozn. red.), plnú profesúru som získal o dva alebo tri roky neskôr.

a približne v tom čase ste sa stali spoluautorom učebnice Gravitácia, ktorá sa na desiatky rokov stala akousi bibliou študentov všeobecnej teórie relativity. Učenie vás teda bavilo už od začiatku?

Učenie ma tešilo. Videl som v ňom spôsob, ako inšpirovať mladých ľudí – a na Caltechu veľmi talentovaných mladých ľudí – ako ich priviesť k výskumu. Takýmto spôsobom som dokázal ovplyvniť vedu oveľa viac, než by som dokázal iba vlastnými silami. Snažil som sa vytvoriť prostredie, v ktorom môžu mladší ľudia medzi sebou interagovať a učiť sa odo mňa a od mojich kolegov, čo sú zaujímavé problémy. A potom tie problémy riešiť – často rýchlejšie, než som to dokázal ja (smiech.) Takže sa to aj vyplatilo, aj ma to bavilo. 

Ešte by som sa vrátil k vašej poznámke o atmosfére na Caltechu v časoch, keď som tam študoval. Fyzika elementárnych častíc vtedy bola naozaj nesmierne vzrušujúca a gravitácia nebola nič. Ale keď som sa vrátil, a to bolo len o štyri roky neskôr, vývoj v teórii elementárnych častíc sa spomalil, takmer až zastavil. Neskôr prišli ďalšie vzrušujúce obdobia, ale v tom čase sa časticová teória hýbala len pomaly. Takže keď som sa vrátil na Caltech, v priebehu roka som získal päť najlepších študentov teoretickej fyziky.

ako PhD. študentov?

Áno, a všetci pracovali so mnou. V relativite práve vtedy začínalo prvé obdobie porozumenia vlastnostiam a správaniu čiernych dier. A ja som do toho vstúpil presne v čase výrazných zmien v teórii. Nie v pozorovaniach, ale v teórii – tam sa tie zmeny diali extrémne rýchlo. Do veľkej miery práve zásluhou Johna Wheelera.

pripomeňte mi, v tom čase už bola známa Kerrova metrika? (Geometria zakriveného časopriestoru v okolí rotujúcej čiernej diery – pozn. red.)

Tá bola objavená v roku 1963, keď som bol študentom v Princetone.