dnes sa pozrieme na vec, ktorá síce stratila na popularite tým, že nekúrime v peciach a mnohí už ani nefajčíme. Napriek tomu ešte stále existujú. Zápalky – oheň do vrecka.

Vedúci rastlinnej výroby Jaromír Kunc vo filme Vesničko má středisková vie o ohni vo vrecku svoje. Mohol si za to ale sám, keď horúcou vypálenou zápalkou zapálil ostatné, ešte neškrtnuté zápalky v krabičke vo vlastnom vrecku. Ešte v predminulom storočí by na takýto úraz, ktorý, našťastie, nemal vplyv na funkciu ani orgánov, ani vedúceho, stačilo, keby sa po tom vrecku silnejšie pleskol rukou. Prvé novoveké zápalky boli celkom nebezpečná záležitosť. A používali veľa látok, ktoré sa inak ako smrteľný jed nedajú nazvať. 

Ale vráťme sa najprv trochu ďalej do minulosti.

strážcovia ohňa

Státisíce rokov záležal život našich zvieracích predkov od toho, či sa dokázali niekde schovať pred zimou. Neskôr sa naučili využívať oheň, ktorý niekde našli. Vznikla tak veľmi dôležitá funkcia strážcu ohňa. Vyhasnutie ohňa mohlo v týchto dobách znamenať hlad a možno aj smrť celej tlupy. Výraz „strážiť oheň“ sa dodnes používa, ak niekto prevezme zodpovednosť za dozor nad niečím. A nemusí to byť práve oheň v domácom krbe alebo peci.

Neskôr ľudia pochopili, že trením vzniká teplo. A veľkým trením správnych materiálov vznikne také veľké teplo, že dokáže zapáliť horľavé veci. Hrozba smrti hladom a zimou sa tak zmenšila, ale aj napriek tomu bolo zapaľovanie ohňa náročnou prácou. Ak svietilo slnko, dal sa použiť zaoblený kus skla, ktorý slnečné lúče koncentroval na niečom ľahko horiacom – spráchnivenom dreve, suchej tráve a podobne. Ak slnko nesvietilo, bolo treba pracovať s trením.