prenosu správ stáročia dominovali písané správy prenášané poslami. Byť poslom nebolo jednoduché, najmä ak ste prenášali správy dôležité, tajné alebo nepríjemné pre príjemcu. Neraz ten posol zlých správ doplatil na svoju prácu životom.

Postupne sa však vyvíjali ďalšie spôsoby, ako dopraviť správu k príjemcovi. Jedným z najrozšírenejších boli ohňové signály. Pochopiteľne, oheň buď horí, alebo nehorí, takže sa pomocou nich dala prenášať len jedna informácia. Napríklad ak na nejaké mesto niekto zaútočil, pomocou ohňa sa dala privolať pomoc. Už ťažko sa však dalo oznámiť, kto útočí, z ktorej strany a koľko je útočníkov. Navyše, ohňové signály dobre vidieť v určitých podmienkach. 

Ale čo za hustej hmly, prudkého dažďa alebo snehovej búrky? Istým riešením bolo aj využívanie zvierat. Najznámejšími sú poštové holuby, ktoré majú mimoriadne vyvinutý orientačný zmysel, takže po výcviku dokážu správu doručiť na miesto určenia a vrátiť sa s odpoveďou tam, odkiaľ štartovali. Stále však ide o spôsob, ktorý je nespoľahlivý a najmä pomerne dlho trvá, než je správa doručená.

optický telegraf, bubnový telegraf. A ten dnešný.

Až objavovanie vlastností elektrického prúdu, špeciálne elektromagnetizmu, viedlo k tomu, že si ľudia uvedomili, že by sa na prenos správ dala používať elektrina. Nebol to telefón, ale jeho predchodca telegraf, čo predstavovalo zásadný prelom v prenose správ na veľké vzdialenosti. Telegraf je pojem podstatne širší, ako ho chápeme dnes. Prvý telegraf nemal s elektrinou nič spoločné, pripomínal skôr spomínané signálne ohne, len oveľa sofistikovanejšie. Bol to optický telegraf, teda sieť veží, ktoré zobrazovali skupinu signálov a tie si postupne odovzdávali žiadaným smerom. Bubnový telegraf zase predstavoval riešenie problému viditeľnosti, používal sa najmä v Afrike a vo svojej dobe bol rýchlejší ako akýkoľvek optický telegraf.