vo svojom, zrejme jedinom, spoluautorskom vedeckom pojednaní z teoretickej fyziky spomína:

„V roku 1963, keď som mal 13 rokov, som študoval na strednej škole Magamba v Tanzánii. Keďže moja rodina nemala dostatok peňazí na vzdelanie, vykonával som popri štúdiu okrem pomocných prác aj prácu amatérskeho zmrzlinára. Chlapci v škole to robia tak, že varia mlieko, zmiešajú ho s cukrom a po ochladení takmer na izbovú teplotu ho vložia do mraziacej komory v chladničke. Školská chladnička však bola pomerne malá a miesto v nej obmedzené, no a tak okolo nej často vznikala tlačenica.

Jedného dňa po zakúpení mlieka som ho začal ako obvykle variť.  O chvíľočku prišiel so svojou trochou mlieka do kuchyne ďalší chlapec. Keď ma uvidel, ako varím mlieko, rýchlo zmiešal svoje mlieko s cukrom a bez varenia ho nalial do nádoby, aby nezmeškal svoju šancu vyrobiť zmrzlinu.  Keď tak urobil, v ten deň už ostal iba posledný dostupný zásobník na ľad, a tak som sa napriek zákazu rozhodol zariskovať a do nádoby som rýchlo nalial horúce mlieko. S druhým chlapcom sme sa vrátili o hodinu a pol a zistili sme, že v mojej nádobe mlieko už zmrzlo, zatiaľ čo v tej jeho bola ešte len hustá mliečna tekutina.

Hneď na druhý deň som sa opýtal svojho učiteľa fyziky, prečo sa to stalo tak, že najskôr sa zmrazilo horúce mlieko a až potom chladné. Jeho odpoveď bola: „Pomýlil si sa, takto sa to nestalo, lebo je to nemožné.“

Áno, zvedavý chlapec Erasto Mpemba to v tom okamihu mohol vzdať, ale po krátkom čase narazil na chlapca, ktorý mu náhodou spomenul, že jeho brat a mnohí predajcovia na výrobu ananásovej zmrzliny používajú vriace mlieko!  Bolo medzi nimi teda zjavne známe, že vriaca zmes môže rýchlejšie zamrznúť.

„Hoci som si povedal, že sa tu fakty zdajú v rozpore s fyzikou, ktorú poznám, rozhodol som sa pokus zopakovať.“

Erasto ďalej rástol bez uspokojivej odpovede na túto otázku a po pár rokoch postúpil na strednú školu Mkwawa v Iringe. Prvé hodiny na fyzike, ktorým sa venovali, boli o teple.