nebol to prvý pokus v dejinách. Prvý, kto si nechal patentovať zariadenie na strojové umývanie riadu, bol Joel Houghton v roku 1850. Ďalším, kto si v roku 1865 nechal patentovať niečo veľmi podobné, bol L. A. Alexander. Obe zariadenia boli z dreva a poháňali sa ručne kľukou.

Okrem toho, že boli pomalé a neveľmi spoľahlivé, nepresadili sa v spoločnosti, kde umývanie riadov bolo takmer výlučne ženskou činnosťou. Muži nechceli investovať do niečoho podobného a niektorí historici sa navyše domnievajú, že vtedajšie ženy sa obávali, že s úbytkom objemu domácich prác by mohli klesnúť na hodnote v očiach svojich manželov. Dnes nepredstaviteľná myšlienka, ale v polovici 19. storočia, žiaľ, bežná.

chrániť porcelán i personál

Josephine Cochrane bola manželkou bohatého obchodníka a ich rodina bola od roku 1870 súčasťou vyššej spoločnosti v Chicagu. Keď sa po jednej z mnohých osláv v jej dome opäť rozbilo niekoľko kusov drahocenného porcelánu, povedala si, že potrebuje zariadenie, ktoré bude umývať drahý porcelán lepšie a bezpečnejšie ako unavený personál. Snaha uľaviť personálu bola tiež jednou z pohnútok. Navyše, Josephinin otec bol inžinier, a teda už z domu mala zmysel pre techniku.

„Skutočný prienik umývačiek do domácností nastal v USA a v západnej Európe až po druhej svetovej vojne“

V roku 1883 jej však umrel manžel, a to bola v tej dobe aj hmotná katastrofa. S minimom peňazí a s dlhmi sa pustila do práce na svojom vynáleze. Po registrácii patentu začala v šope za domom vyrábať prvý prototyp. Pomáhal jej pri tom George Butters, mechanik a jeden z prvých zamestnancov neskôr založenej továrne na umývačky. Cochrane začala návrhom drôtených košov na riady. Koše navrhla rôzne pre taniere, poháre, misky a menší riad. Čo bolo na jej vynáleze prevratné a dôležité, bol však systém tlakového umývania. Koše boli na plocho ležiacom kolese, poháňanom motorom.