mladí ľudia, ktorí vyrástli v dobe digitálnych fotoaparátov, zrejme ani netušia, že voľakedy zvyklo medzi cvaknutím spúšte a pohľadom na fotografiu uplynúť pomerne veľa času. My starší si však pamätáme, že fotografické filmy bolo treba vyvolať, potom ich pomocou zväčšováka premietnuť na fotografický papier a ten znova vyvolať vo vývojke a stabilizovať v ustaľovači. A to veru zabralo nejaký čas. Päť rokov to však nebolo. Prečo to astronómom v prípade obrovskej čiernej diery v strede našej Galaxie trvalo až tak dlho? Dôvodom je príšerná nedokonalosť skvelého ďalekohľadu, ktorý na pozorovanie použili.

event Horizon Telescope

Každý ďalekohľad je založený na tom, že pomocou šošovky alebo zrkadla sústredí svetlo alebo iné elektromagnetické vlny z veľkej plochy na malú. Čím väčšie zväčšenie chceme dosiahnuť, tým väčšia musí byť tá veľká plocha. Ak chceme odfotografovať niečo také vzdialené, ako je čierna diera v strede našej alebo inej galaxie, potrebujeme ďalekohľad so šošovkou alebo zrkadlom asi takým veľkým ako je celá zemeguľa. Taký ďalekohľad, samozrejme, nemáme. Pomocou špičkovej experimentálnej techniky sme však dokázali vyvinúť aspoň jeho „žebrácku verziu”. A pomocou nej sme odfotografovali už dve supermasívne čierne diery v centrách galaxií.