o tom, že Archimedes nielen hovoril, ale asi v roku 236 pred naším letopočtom aj zostrojil niečo podobné výťahu, píše staroveký rímsky architekt Vitruvius. A Rimania o výťahoch niečo vedeli, veď len v samotnom rímskom Koloseu bolo približne 25 výťahov, ktoré boli schopné zdvihnúť do výšky 7 metrov plošinu s dvoma levmi. Poháňala ich sila, ktorej bolo v antickom Ríme najviac – ľudskí otroci. Na zdvihnutie tejto váhy bolo treba prácu ôsmich ľudí.

Pohon živou silou, či už ľudskou alebo zvieracou, zostal výťahom vlastný ešte veľa storočí. Aj výťah, prezývaný „lietajúca stolička“, ktorý vo Versailles od roku 1743 vozil Ľudovíta IX. za jeho milenkou o poschodie vyššie, poháňala ľudská sila. Tento výťah už mal ale aj protizávažie, a tak bola na pohyb nahor potrebná sila podstatne menšia. Tam, kde to bolo možné, začala sa neskôr používať aj vodná energia. 

Systém kladiek a lán, na ktorých visel samotný výťah, bol základom všetkých staro- a stredovekých pokusov o konštrukciu výťahu. Veľkou nevýhodou tohto typu výťahov bolo, že viseli doslova na vlásku. Väčšinou išlo o konopné lano, ktoré sa používaním rýchlo opotrebúvalo, a tak sa často stalo, že sa lano roztrhlo a výťah sa zrútil do hĺbky. Najmä preto sa výťahy, až na výnimky, používali hlavne pre dopravu vecí a nie ľudí. 

Objav skrutkového pohonu bol prvým krokom k osobnému výťahu, ako ho poznáme dnes, aj keď išlo o slepú uličku vývoja.