v prvom diele nášho seriálu o zázrakoch fyziky sme s Martinom Mojžišom predstavili pána Maxa Plancka, ktorý začiatkom 20. storočia prišiel na nevídanú vec – látky sa pri vyžarovaní svetla správajú tak, ako keby nemohli mať spojite sa meniacu energiu, ale len energiu, ktorá je násobkom akejsi základnej energie. Vtedy sa tomu ešte nehovorilo kvantá, ale bol tým položený základný kameň kvantovej fyziky. Samotný Planck označil svoj objav za niečo, čoho podstate veľmi nerozumel, ale cítil v tom niečo veľké.

Potom prišiel na svetovú scénu fyziky pán Albert Einstein. A ten si v úplnom rozpore s dovtedy všeobecne zdieľaným pohľadom vedy na svetlo ako na čosi vlnovo spojité položil kacírsku otázku: Ak Max Planck ukázal, že energia hmoty má v sebe čosi nespojité, čo ak je také aj svetlo? Prečo vlastne na hmotu hľadíme ako na čosi zložené z akýchsi nedeliteľných substancií a na svetlo nie?