od 1. septembra 1985, keď sa počas expedície Roberta Ballarda na obrazovke vlečnej kamery objavili prvé trosky Titanicu, sa stalo miesto jeho posledného odpočinku magnetom pre najrôznejšie typy ľudí. Od serióznych vedcov, cez lovcov pokladov a suvenírov až po bohatých ľudí, ktorí si cestu do hĺbky zaplatili ako výlet. 18. júna 2023 sa na mieste posledného odpočinku Titanicu uložil na posledný odpočinok aj jeho takmer menovec – Titan. Obetí bolo neporovnateľne menej ako pri jednej z najväčších námorných katastrof v dejinách moreplavectva.
V skorých ranných hodinách 15. apríla 1912 strhol trup Titanicu, poškodený ľadovcom, do hĺbky asi 3800 metrov oveľa viac obetí. V apríli 1912 umrelo pri potopení Titanicu vyše 1500 osôb, a to najmä preto, že loď nemala dostatok záchranných člnov. K potopeniu a smrti mnohých z nich prispelo aj presvedčenie o nepotopiteľnosti Titanicu, arogancia jeho tvorcov. To malo byť zabezpečené vodotesnými prepážkami, ktoré sa v prípade nárazu lode do prekážky a prerazenia jej trupu pod čiarou ponoru mali uzavrieť. Inžinieri firmy Harland & Wolff, ktorí loď a jej dve sestry, Olympic a Britannic, navrhli, verili, že ich riešenie je neprekonateľné.
Ich presvedčenie sa ešte upevnilo, keď sa prvá loď z tejto triedy, Olympic, 20. septembra 1911 zrazila s britským krížnikom Hawke a utrpela vážne škody plášťa pod čiarou ponoru. Dve komory boli naplnené vodou a loď sa napriek tomu nielen udržala na hladine, ale aj vlastnou silou doplávala do prístavu na opravu. Príroda, náhoda a chyba v ľudskom úsudku viedli ale počas stretu s ľadovcom v severnom Atlantiku ku katastrofe Titanicu. Jej kapitánom bol ten istý Edward Smith, ktorý velil Olympicu počas zrážky s Hawke. Za bohorovnosť inžinierov presvedčených, že sa lodi nemôže nič stať, zaplatilo poldruha tisíca ľudí vlastným životom.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.