v roku 1923 zverejnil Hermann Oberth, nemecký učiteľ matematiky žijúci v tom čase v Rumunsku, kde učil v nemeckej komunite, knihu Die Rakete zu den Planetenräumen (Raketa do medziplanetárneho priestoru). V nej popísal okrem iného koncept inšpirovaný ponorkami. Tie totiž ukázali, že plavidlo, ktoré má zásoby kyslíka a ďalších potrebných vecí, dokáže udržať svoju posádku pri živote v uzavretom a pre človeka priateľskom priestore. Oberth prišiel s myšlienkou, že takéto plavidlo by nemuselo štartovať a pristávať na Zemi, ale mohlo by byť trvalo na obežnej dráhe a zásoby aj ľudí by na jeho palubu dopravili. Oberth sa tiež zamýšľal nad tým, čo by bolo úlohou takejto stanice, a napadlo mu hneď niekoľko vecí, z ktorých niektoré sa dnes robia a niektoré ešte aj po sto rokoch predstavujú len teoretický koncept. Oberth navrhoval, aby stanica slúžila ako základňa pre astronomický ďalekohľad. 

Rovnako tak mala byť zariadením pre podrobné štúdium a pozorovanie Zeme a tiež spojovacou družicou pre prenos telegrafného signálu. Oberth si nevedel predstaviť automatické vesmírne sondy, pre ktoré vtedy neexistovala technika, na báze ktorej by sa dali postaviť. Napadlo mu ale napríklad, že by sa vo vesmíre dali postaviť obrovské zrkadlá, pomocou ktorých by sa dalo slnečné svetlo cielene namieriť tam, kde je ho nedostatok. Navrhoval napríklad, že zrkadlom s veľkosťou 100 kilometrov by sa dali prístavy v severnom ľadovom oceáne udržiavať bez ľadu počas celého roka. Oberthovi pochopiteľne neunikli ani vojenské možnosti sledovania nepriateľských vojsk a štátov.