pôvodné návrhy vesmírnych staníc, ktoré prezentoval von Braun, predpokladali, že orbitálna stanica bude mať životnosť len okolo 60 dní. Generácia okolo von Brauna očakávala, že väčšina personálu na stanici bude vymieňať vadné elektrónky a celkovo sa najmä starať o jej prevádzku. Tento predpoklad sa ukázal ako mylný. Prekvapením bola družica Vanguard 1, ktorá síce obsahovala len vysielač napájaný solárnymi článkami, ale fungovala ešte aj šesť rokov po štarte.

Aj projekt Corona – špionážne satelity, ktoré odštartovali, vyfotografovali svoje ciele a automaticky pristávali, prípadne ich schránky s filmami zachytávali počas letu k zemi na to určené lietadlá – ukázal, že vývoj smeruje k elektronike, ktorá bude mať dlhú životnosť, a k automatizácii, ktorá zníži nároky na veľkosť posádok prípadných vesmírnych staníc. Z počtov ľudí okolo 50, ktorí by hlavne servisovali stanicu, sa vývoj posúval k triezvejším číslam. Aj tak sa počas prvotných úvah (aj o Skylabe) uvažovalo o posádkach s počtom až 12 astronautov. Redukcia veľkosti staníc mala mať aj priamy dopad na von Brauna. Jeho stredisko, vyrábajúce veľké raketové nosiče na jedno použitie, by v prípade presadenia menších staníc stratilo väčšinu svojich zákaziek, a tým by prišlo aj o väčšinu personálu. Rakety pre Apollo boli vyvinuté a objednané začiatkom 60. rokov, a tak von Braun hľadal uplatnenie v novom programe.