Homília Daniela Pastirčáka: Je dokonané?

Mať tridsať tri rokov. Chvieť sa v krutej bolesti. Namáhavo dýchať. Naposledy vydýchnuť. No ešte pred tým zašepkať: „Dokonané je.“ Môže také čosi niekto vysloviť v hodine svojej smrti? Môžu to po ňom zopakovať tí, čo ho milovali? Aký život je v smrti dokonaný? Aké je to byť matkou, ktorá pochováva telo syna? Byť mladou ženou, ktorej náhle zomrel milovaný muž? Videl som jej tvár. Vytratila sa z nej každá stopa nádeje. „Jeho smrťou z môjho života zmizlo všetko podstatné. Prečo mám ďalej žiť?“ Spýtala sa ma. Keď zomrie mladý človek, jeho smrť považujeme za tragickú, lebo pretrhla neukončený život. Aký život je ukončený? Ako dlho je treba žiť, aby som mohol povedať: „dokonané je“? Keď starý ťažko chorý človek, umrie, povieme: „Bolo to pre neho vyslobodenie“. Možno azda takú smrť nazvať dobrou? Každá smrť predsa mení milovanú osobu na vec. Je azda niečo viac neprijateľné, než zvecnenie milovaného človeka?