v návrhu exministra Krajčího sa však s Martinom nepočíta. Podľa šéfky výboru pre zdravotníctvo Cigánikovej existujú vo vláde i názory, ktoré preferujú výstavbu nemocníc v Prešove a Trnave.
Koľko návrhov bude predložených na vláde? A kto je de facto ministrom zdravotníctva? Alebo inak, kto reálne riadi rezort a rozhoduje o tom, ktoré nemocnice budú postavené a obnovené?
1. Máme ministra zdravotníctva, ktorý má asi dôveru vlády. Inak by ho predsa nominujúca strana odvolala a vymenila za niekoho iného. To sa presne stalo, keď Marek Krajčí zlyhal a musel odstúpiť.
2. Existujú legitímne dôvody na rozdielnosti názorov vo vláde, v koalícii, či medzi poslancami. V civilizovaných krajinách sa vtedy diskutuje za zatvorenými dverami, kým sa nedohodnú a. Bez vytrubovania čiastkových plodov diskusie, ktoré majú navyše veľmi otáznu relevanciu
3. Občania majú svojich volených zástupcov, ktorých prácou (platenou) je, že pripravia pre jednotlivé oblasti verejného života funkčné riešenia. Kompetentne, odborne, zodpovedne - a dôstojným spôsobom tak, aby sme im mohli aj naďalej dôverovať a súhlasili s tým, že budú aj naďalej platení z našich daní za prácu v prospech občanov.
4. Sme však na Slovensku a ocitli sme sa v bizarnej situácii: Súčasný minister, Vladimír Lengvarský (ktorý má asi dôveru) má návrh a hodlá ho predložiť na vládu. Povedzme, že je to napríklad zoznam nemocníc, ktoré by mali prejsť kompletnou rekonštrukciou alebo de novo výstavbou a mali by na to čerpať financie z plánu obnovy. Je tu však prekážka, názorová nezhoda v tom, do ktorých nemocníc by mali byť smerované zdroje na obnovu.
5. Položme si zbytočnú otázku, kto že to má odlišný názor? Bývalý minister Marek Krajčí má obvykle opačný názor, čo je legitímne. Čo však nie je legitímne je, že svoje protichodné názory verejne komunikuje, čím vyvoláva falošný dojem odbornej diskusie. Toto vytrubovanie do sveta od človeka, ktorý nemá kompetenciu pripraviť a implementovať plán obnovy je maximálne kontraproduktívne a spochybňuje nielen ministra, ale aj celú vládu.
Navyše obťažuje občanov a berie im posledné ilúzie o užitočnosti tejto vlády. Marek Krajčí už svoju nekompetentnosť v praxi ukázal viac než dostatočne krát. A dnes nenesie žiadnu zodpovednosť za to, ako to so slovenským zdravotníctvom dopadne. Jeho úmysly ma už nezaujímajú, no udivuje ma, že sa jeho názor prezentuje ako kompetentný či relevantný
Boris NémethAndrea Letanovská
6. Či sa nám to páči, alebo nie, máme ministra zdravotníctva a jednou z jeho kompetencií a úloh je pripraviť zoznam nemocníc pre investície z plánu obnovy. Je to práve minister Lengvarský, ktorý má najvyššiu kompetenciu a verím, že aj kvalifikáciu (lebo vie a poradil sa s tými, čo vedia možno ešte lepšie) a preto má mať posledné slovo… a samozrejme následnú zodpovednosť za svoje rozhodnutie.
7. A teraz sa pozrime na obsah. Čo zásadné môžeme návrhu ministra Lengvarského vyčítať? Koncovú nemocnicu v Bratislave, kde by sa liečili pacienti s ochoreniami, ktoré buď svojou zriedkavosťou, alebo náročnosťou nie je možné liečiť inde, iste potrebujeme. To asi nespochybňuje nikto a aj dnes smerujú takíto pacienti obvykle do Bratislavy. Otázkou ostáva, nakoľko je reálne stihnúť postaviť z týchto zdrojov nemocnicu v Bratislave. Napríklad nemocnica Michalovce - len príprava projektovej dokumentácie trvala 2,5-3 roky a Bory sa stavajú šesť rokov. Ani ak pôjde samotný Lengvarský s Krajčim miešať maltu na stavbu, tak to nestihneme. Pokiaľ sa nespoliehame na výnimku, ale to už je iný príbeh. Toto nie je otázne, ak nebude odklad termínu míľnikov, Rázsochy sa do shell and core postaviť nestihnú.
8. Nová nemocnica v Martine spĺňa kritéria modernej nemocnice 21.storočia a je zo všetkých plánov najbližšie k realite, možno je to dokonca aj jediný zrealizovateľný plán zo všetkých ostatných návrhov. Rozhodnutie postaviť novú Univerzitnú nemocnicu práve v Martine predpokladám bolo kvalifikované a padlo už v minulosti.
9. Nemocnice v Humennom a v Rimavskej Sobote sú nemocnice inej kategórie a mali by to byť nemocnice, ktoré po obnove budú oveľa lepšie pokrývať dostupnosť zdravotnej starostlivosti v regiónoch, kde je dnes ťažko dostupná. Odlišnosťou je aj ich vlastník a prevádzkovateľ. Sú to nemocnice, kde vlastníkom budov je VÚC a prevádzkovateľom súkromná spoločnosť. Hneď v úvode by som rada nadychujúcim sa kritikom „investovania do súkromných nemocníc“ zdôraznila, že samozrejmou podmienkou je, že prevádzkovateľ bude aj v budúcnosti (minimálne 20 rokov) prevádzkovať na tom mieste nemocnicu a investíciami sa „zveľadí“ verejný majetok. Nezabúdajme prosím pritom na pointu, že investície z Plánu obnovy sú určené občanom. Majú zlepšiť dostupnosť a kvalitu zdravotnej starostlivosti tam, kde ju pacienti potrebujú a kde dnes chýba. Rozhodne nebolo zámerom EÚ vylúčiť z pomoci (Plánu obnovy) tých občanov - pacientov, ktorí prijímajú zdravotnú starostlivosť v neštátnych nemocniciach, čo je vlastne polovica Slovenska. Hoci nepochybujem, že naša etatická vláda by si to tak rada vysvetlila, navyše s „logickým a morálnym“ zdôvodnením, že nebudeme predsa prispievať „súkromníkom“!.
10. Tak v čom máme problém? Prečo nemôžme raz ako krajina, ktorú reprezentujú zvolení zástupcovia ľudu ukázať trochu rešpektu k zverenej kompetencii tých, ktorých sme ňou poverili? Rešpektu k faktom a najmä rešpektu k pacientom a zdravotníkom, ktorí pre ješitnosť a nekompetentnosť pochybných lídrov, nešťastnou náhodou a zo zúfalstva zvolených a dnes zastávajúcich verejné funkcie (niektorí už ani nie), môžu prísť o historicky unikátnu šancu na zlepšenie kvality života?
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.