Ako som sa v Japonsku prestal báť a začal sa tešiť na starobu

Príliš pohodlná krajina

Ak si o Japonsku pamätáte z časopisov pohodených v čakárni u lekára jedinú vec, pravdepodobne je to obraz záchodov, ktoré sú vyhrievané, vybavené tlačidlami a kontrolkami, tryskami, sušením, hudbou. Čo možno neviete je, že takéto nie sú v Japonsku len záchody. Presne takéto je celé Japonsko.

Keď v Japonsku príde vlak na konečnú, zamestnanci železníc prejdú všetky vozne a otočia všetky sedadlá, aby nikto nemusel sedieť chrbtom v smere jazdy.

Aby ste neboli nikdy smädní, v Japonsku je automat s chladenými nápojmi na každej ulici, pri každom priechode pre chodcov, na každom širšom chodníku, alebo len tak, pred domom uprostred úplne prázdnej ulice.

Aby ste pred automatom nemuseli počítať mince, automat má lievik, kam ich nasypete. Automat vezme, koľko potrebuje, a zvyšok vráti.

Keď som jeden takýto automat na peróne v tokijskom metre obdivoval, pristúpila ku mne drobná dôchodkyňa s platobnou kartou v ruke a posunkami mi ukazovala: ak nemáte dosť mincí, vodu vám kúpim! Pôvodne som nechcel nič, ale ukláňajúc sa a ďakujúc som si rýchlo kúpil minerálku za vlastné.

Keď z perónu vstúpite do vagóna metra, z amplióna zaznie upozornenie, že bude nasledovať zákruta a mali by ste zvážiť, či sa netreba lepšie držať. Ak ste si kúpili lístok na metro drahší, ako ste nakoniec potrebovali, rozdiel vám vráti špeciálny automat pri východe zo stanice.

Ak si kúpite bonboniéru a odbalíte papierový obal, bude pod ním škatuľka, v nej vákuovo zabalené vrecko, v ňom zvlášť zabalený každý cukrík. Ak vojdete do reštaurácie, akokoľvek lacnej, dostanete okamžite zohriaty uteráčik na ruky a ľadovo vychladenú vodu.

Ak dáte dieťa v parku na šmykľavku, tak šmykľavka má malý plot, aby sa z nej nedalo vypadnúť, a namiesto podlahy pohyblivé valce, aby sa viac šmýkala.

Japonsko je pohodlné, pretože má pravidlá a tie sa vždy dodržiavajú, a pretože Japonci sú vychovávaní vždy myslieť skôr na kolektív než na seba.

Vraví sa, že v Číne ak na ulici odpadnete s úpalom, miestni vás budú celý deň prekračovať. Ak odpadnete v Japonsku, miestni vás odvedú na lavičku, napoja, nasýtia, odvedú domov a adoptujú. (Zábavný fakt: adopcie dospelých dospelými tu existujú od 13. storočia až dodnes, bezdetné rodiny nimi riešia zachovanie rodu a celistvého majetku.)

Ak ste turista, Japonsko nemá žiadne nevýhody: takmer nulová kriminalita, všetko funguje správne a načas, každý rád pomôže. Čas tak môžete tráviť dumaním nad tým, v čom sa ľudia, vyrastajúci v takejto spoločnosti, od nás líšia.

„Tým, že tu všetko vždy funguje, sú Japonci oveľa menej zvyknutí improvizovať,“ hovorí mi 26-ročná Slovenka Simona Dvorská, ktorá sa do Japonska zaľúbila už na základnej škole, naučila sa sama po japonsky a dnes žije v Tokiu. „Raz sme cestovali s japonským kamarátom a ušiel nám vlak. Ja vravím – nevadí, nájdeme iný alebo budeme stopovať. On však bol úplne bezradný, keď sme nestihli prípoj podľa plánu, vôbec nevedel, čo by sme mali ďalej robiť.“

Spoločnosť fungujúca podľa pravidiel znamená, že existujú nielen pravidlá aj pre tie najobyčajnejšie činnosti, trebárs: vo vlaku nemajte hudbu v slúchadlách príliš hlasno a neťukajte do klávesnice príliš silno (na každé zvlášť upozorní hlásenie). Čo je pre Slováka väčší šok: dodržiavanie pravidiel sa spoločenským tlakom skutočne vymáha.

Aj v Anglicku sa čaká na autobus v usporiadanom rade, ale keď ho našinec naruší, domáci naňho budú len zazerať. V Japonsku, keď som sa pozabudol, okamžite ku mne niekto z cestujúcich pristúpil a ukázal, kam sa mám správne postaviť.

O generáciu viac

Stojím uprostred miestnosti obklopený šiestimi mužmi v oblekoch a po čele mi steká pot. Nemôžem vystrieť kolená ani narovnať chrbát. Niekto mi podá časopis, ale nemám cit v prstoch a nedokážem otočiť stránku.

„Keďže sa neviete vyrovnať, vaše svaly sú stále napnuté a oveľa rýchlejšie sa unavíte,“ vysvetľuje mi (úplne zbytočne) jeden z mužov.

Hľadám záchranu na stoličke, ktorá musí byť niekde za mnou, ale veľmi slabo vidím a neviem ju nahmatať. Strácam orientáciu a zapotácam sa, chvíľu sa zdá, že sadám do prázdna, ale dvaja muži hneď priskočia a uložia ma naspäť bezpečne na stoličku. Mám z tohto všetkého veľkú radosť.

Cestoval som totiž na predmestie Osaky, aby som si vyskúšal oblek, ktorý zo mňa urobí starého človeka (sakamoto-model.com, 1700 eur). Využívajú ho najmä japonské školy, aby budúcim opatrovateľom pomohli vcítiť sa do života seniorov.

Vedenie firmy Sakamoto zhromaždené v zasadačke mi vysvetľuje, že oblek predávajú len v Japonsku, lebo vraj „inde vo svete ešte asi nepovažujú za také dôležité pomáhať seniorom“. V Európe sa na rovnaký účel simulovania staroby zvyknú používať uteráky, ktorými obalia študentom nohy a ruky.

Teším sa, že mi je v tom obleku zle, lebo som týždne rozmýšľal, ako dostať do reportáže o starej krajine niečo vzrušujúcejšie, než sú rozhovory s mnohými rôzne starými ľuďmi. A je to tu!

Pravda je, samozrejme, taká, že oblek vám pomôže pochopiť starých ľudí asi tak, ako pochopíte bezdomovcov, keď sa raz vyspíte na lúke.

Japonci sa dožívajú v priemere o sedem rokov viac ako Slováci, ale sú aj oveľa zdravší. Pri pohľade voľným okom to vyzerá, ako keby tu bola oproti Slovensku celá jedna generácia navyše. Sedemdesiatnici pracujú osem hodín denne, osemdesiatnici jazdia po meste v autách, deväťdesiatnici hrajú šach v domove dôchodcov.

Za dva týždne som sa naučil, že čerstvých dôchodcov sa bez rizika trapasu môžem spýtať, ako sa majú ich rodičia a či ešte pracujú. Riziko je nízke aj preto, že vzťah k smrti je tu iný a ak sa rodičia nemajú dobre, tak vám pokojne povedia, ako mne povedala Jukino Sugaiová, keď sme sa dve hodiny spolu prechádzali v parku: „Ach, oni už len čakajú na smrť.“

Život sa začína v šesťdesiatke

Matka Jukino Sugaiovej mala šestnásť rokov a pracovala v továrni v Hirošime južne od centra, keď na mesto padla atómová bomba. Mala šťastie, že „vietor fúkal na sever“, hovorí Jukino Sugaiová a rukou ukazuje vzadu na svojom krku miesto, kde bola zranená jej mama. „Mama má 88 a je zdravá. Ja mám vďaka nej status druhej generácie obete bomby. Keď dostanem rakovinu, budú ma liečiť zadarmo.“ Pani Sugaiová (57) z Tokia pracovala celý život ako softvérová inžinierka, jej štandardný pracovný čas bol od deviatej ráno do deviatej alebo desiatej večer a priznáva, že  „pracovala asi trochu priveľa“. Teraz na dôchodku robí na čiastočný úväzok upratovačku a veľmi jej to vyhovuje. „Hlavne nemám žiadnu zodpovednosť,“ smeje sa.

Na opačnom konci Tokia sa v kaviarni stretávam s Tošihikom Tsuboi z mesta Nagoja, ktorý má dnes veľký deň: bol si prebrať diplom za zloženie sprievodcovských skúšok. Má 63 rokov, štyri desaťročia robil inžiniera v Hitachi a do dôchodku odišiel ako väčšina Japoncov v 60-ke. (Zákony umožňujú pracovať pre toho istého zamestnávateľa ešte päť rokov navyše, ale už s oveľa nižším platom.)

Tošihiko konečne začína vytúženú kariéru, keď už „nebude musieť nikoho počúvať“. Na telefóne mi ukazuje aplikáciu, kde sa zaregistroval ako licencovaný sprievodca, a dúfa, že si tak nájde zahraničných klientov. Teší sa najmä na príliv turistov kvôli olympijským hrám v roku 2020. Keď debatujeme o technológiách, používa spojenia ako: „pre nás mladšiu generáciu je online nakupovanie veľmi užitočné“ a myslí tým, že u osemdesiatnikov je to ešte stále trochu horšie.

Konkurenčná výhoda: trpezlivosť

Na Slovensku je 46 úradov práce, jeden na každých 117-tisíc obyvateľov. V Japonsku je na každých 97-tisíc obyvateľov jeden špeciálny úrad práce – len pre dôchodcov. Spolu na 1300 miestach nájdete takzvané „strieborné centrá“, kam chodia po radu šesťdesiatnici, sedemdesiatnici a osemdesiatnici, ktorí si hľadajú nové zamestnanie.

Sme v jednom z nich v mestečku Minó neďaleko Osaky a riaditeľ centra  Hirano Hidejuki mi vysvetľuje, že ľudia sem prichádzajú preto, že sa chcú cítiť užitoční (a mať príjem navyše).

Najčastejšie sú v ponuke jednoduché manuálne práce: na záhrade, dokladanie tovaru v supermarketoch, roznášanie letákov, upratovanie domácností, opatrovanie detí, preprava imobilných starších ľudí autom, práca vrátnika. „Seniori sa nehodia na práce, kde treba agilnosť, silu, hodia sa tam, kde treba trpezlivosť,“ hovorí Hidejuki. Jediná práca, ktorej je dosť a nikto ju nechce, je upratovanie toaliet.

Do tohto jediného centra príde mesačne asi 1300 ľudí, z toho novú prácu si nájde asi 800.

Množstvo ďalších penzistov nehľadá oficiálnu prácu, ale skôr dobrovoľnícku aktivitu – v Japonsku sa jej venuje každý druhý muž a štyri z desiatich žien nad 60 rokov.

„Máme tri hlavné skupiny seniorov. Tí z prvej sa na dôchodku dajú na spoločenské aktivity. Druhí sa venujú koníčkom: záhradke, cestovaniu. Tretia sa od okolia úplne izoluje,“ hovorí mi pani Kakuko Iorija, dôchodkyňa-dobrovoľníčka, s ktorou sedíme v kaviarni komunitného centra v Minó.

„Najzraniteľnejší sú ľudia, ktorí majú zdravotné problémy, a potom tí, ktorí majú zlé vzťahy s deťmi, prípadne ich deťom sa nedarí v práci a nemôžu sa preto rodičom venovať,“ dopĺňa ju 81-ročný Katsuhiko Ogino, ktorý v Minó založil organizáciu na pomoc zahraničným študentom.

Aký bude 100-ročný život? 

Duchovia našich priateľov

„Po tom, čo na mesto udrela vlna cunami, desiatky ľudí vraveli, že videli na zemi stopy duchov zosnulých, ako odchádzajú do hôr,“ hovorí mi Joshiko Narita z miestnej vlády, kde je riaditeľkou sekcie „plánovania starnúcej populácie“.

Po katastrofe sem z celého Japonska posielali lekárov, záchranárov aj učiteľov. „Ľudia potrebovali pomôcť s tým, ako sa vyrovnať s traumou,“  vysvetľuje pani Narita, ktorú som oslovil, pretože má na starosti miestny domov dôchodcov. Ona však navrhla, aby sme si pozreli aj oblasť, kde sa prehnala vlna cunami.

Po 20-minútovej jazde autom prejdeme podjazdom pod železničným násypom a krajina zrazu zmizne. Za naším chrbtom je miliónové mesto Sendai (sídlo miestnej vlády) s pozadím nádherných zasnežených hôr, ale pred nami široko-ďaleko nič, len kopy zeminy. Každých pár stoviek metrov je na násype pohodený bager alebo buldozér. Cesty sú nové, trosky odpratané, na pár miestach už stoja nové budovy.

Prichádzame k osamelému domu stojacemu uprostred umelých násypov zeme. Toto je domov dôchodcov v Natori – teda bol, kým sa cezeň neprehnalo more.

„Bolo vtedy pekne, ako je teraz,“ hovorí mi riaditeľka domova dôchodcov Keiko Sasakiová a ukazuje, že sa najskôr pomodlíme pri improvizovanom oltári pri vchode. Keď prišla vlna, bolo v budove 162 ľudí. Zahynulo 43 z nich, vrátane štyroch kolegov pani Sasakiovej. Niektorí na mieste, niektorí na úteku. „Budem potrebovať ešte veľa času, kým sa s tým vyrovnám,“ hovorí Keiko.

Rozľahlý domov je prázdny, zostali len najťažšie kusy zariadenia. Stiesnenosť však okamžite doľahne na všetkých. Na prvom poschodí sú okná vybité, ale všade zostali závesy, ktoré zľahka vejú vo vetre. V jedálni uviazol holub a v panike naráža do okien na streche.

Po povodni. Foto N – Tomáš Bella

Pani Sasaki sa stavia na špičky a ukazuje zreteľné odtlačky rúk a nôh na vysokých stropoch: tu sa držali ľudia nad vodou. Možno tí, čo prežili, možno niektorí z tých, ktorých vlna nakoniec premohla. Snažím sa vymýšľať nejaké otázky, ktoré by zneli profesionálne, aby som zakryl, že sa bojím a chcem ísť preč.

Čo bude s budovou, ešte nevedno. Prežila, lebo stojí na vyvýšenom násype a múry sú neobyčajne silné. Možno sa neskôr zrekonštruuje, možno zbúra.

Domov dôchodcov tu nebude, pretože ten už postavili nanovo, len pár kilometrov ďalej smerom od pobrežia. Autom sme tam za 10 minút.

Budem tým, kým chcete

Pani Jamada má 96 rokov, ale nevie o tom. Sedí v novom domove v kresle na kolieskach a pozerá úplne nehybne pred seba. Trpí pokročilou demenciou.

Chvíľu ju z vedľajšej miestnosti pozorujeme, potom k nej prichádza mladá asistentka a opatrne do jej rúk vloží malé dieťa. Dieťa sa na ňu usmeje a pýta sa: „Aké máš rada kvety? Môžeš mi zaspievať nejakú pesničku?“ A pani Jamada začne spievať. Dieťa sa k nej pridá a asi päť minút si spievajú a rozprávajú sa. Mám v živote šťastie, že som takúto premenu nehybnej starenky na živú, šťastnú bytosť mohol vidieť. Po chvíli asistentka dieťa berie, podáva ho 91-ročnej pani Hajashi a celá komunikácia sa s rovnakým výsledkom opakuje.

Scénka je skutočná, ale jednu vec som zamlčal: dieťa vyzerá ako dieťa, ale je to robot. Volá sa Telenoid, je mäkký, veľmi príjemný na dotyk a stojí asi 9-tisíc eur. Nový domov dôchodcov, kam sa presťahovali seniori zachránení zo zaplavenej budovy, má byť vzorovým domovom a využitie robotov je súčasťou ukážkového programu.

„Funguje to, lebo robot má neutrálny výraz a ľudia si za ním môžu predstaviť čokoľvek,“ vysvetľuje mi mladá výskumníčka Utaka Mijazakiová, ktorá sa využitiu Telenoida venuje. „Predstavujú si zrejme deti, ktoré poznali,“ myslí si. Seniori s demenciou nerozumejú, že cez robota rozpráva človek z vedľajšej miestnosti. Je pre nich tým, koho by tu na rukách chceli mať: deti, vnúčatá.

Keď sa pýtam riaditeľky domova, v čom má byť robot užitočný, prekvapí ma – ani atrakcia, ani úspora personálu. „Dôležité je, aby sa naši zamestnanci od Telenoida dokázali učiť, ako komunikovať so seniormi. Ľuďom sa totiž s robotom rozpráva ľahšie ako so sestričkami, necítia sa takí napätí, je to pre nich ako rozprávať sa s dieťaťom,“ hovorí Keiko Sasakiová. Ošetrovatelia sa podľa nej často o klientoch dozvedia pomocou robota veci, ktoré by inak nezistili.

Tu ma potrebujú

V Japonsku môžete vidieť majestátnu horu Fuji, stáročné chrámy, sofistikované záhrady, ale mňa najviac fascinovalo, ako sa naťahujú na ulici káble. Je desať hodín večer, bočná ulička v centre Tokia je úplne prázdna, len jeden z dvoch pruhov zabrali robotníci, ktorí sa hrabú v zemi. Nikomu neprekážajú, ale i tak si okolo seba postavili plot s reflexnými prvkami a predeň reflexné kužely. Pred kuželmi stojí pán v reflexnej veste, nohaviciach a prilbe a v ruke drží blikajúci terčík. A  celú noc čaká, či nepôjde nejaké auto, ktorému by mohol ukázať, že osemkrát svetelne označený plot má naozaj obísť. Zastavím sa a fascinovane ho pozorujem.

Najprv mi to pripadá smiešne, ale vzápätí si uvedomím, že je to geniálne. Svet premýšľa o univerzálnom príjme alebo placebo práci, až roboty zoberú miliónom ľudí ich užitočné zamestnanie, ale Japonsko už riešenie našlo: má milióny mávačov kuželmi, otváračov dverí v obchodoch a ohlasovačov výstupu a nástupu v metre. Mnohí sú rovnako ako môj hrdina v opustenej tokijskej uličke v seniorskom veku a ak by túto prácu nemali, cítili by sa neužitoční.

Japonsko má za sebou dve alebo dokonca tri „stratené dekády“ – tak označujú investori obdobie od krachu tokijskej burzy v roku 1992, keď japonská ekonomika a najmä akcie japonských firiem prakticky prestali rásť. Jedným z dôvodov však bolo aj to, že japonské firmy necítia zodpovednosť len voči investorom, ale aj voči svojim zamestnancom. Aj keď táto stratégia má mnohé úskalia (a čoraz častejšie výnimky), Japonci tradične ochotnejšie obetujú zisk, než by mali prepúšťať. Vodiči možno službu mávača s blikačkou nepotrebujú, ale prečo mu neponechať jeho dôstojnosť?

Michalovce nad Hronom

Globálne otepľovanie nevidieť voľným okom, ale ak sa ocitnete v Grónsku a poprechádzate sa na miestach, kde bol ešte pred dvadsiatimi rokmi ľadovec, budete cítiť, že sa tu niečo zásadné zmenilo.

Stojím  teraz pred telocvičňou strednej školy a mám intenzívny pocit, ako keby som sa prišiel lyžovať na ľadovec a našiel kúpalisko.

„Školy sme postupne zlučovali, až z pôvodne 25 škôl zostala táto jedna,“ hovorí Chiaki Uchida, zástupca riaditeľa strednej školy v mestečku Nose. „Už ani táto nespĺňa zákonom stanovený počet študentov, tak sa tvárime ako pobočka inej školy.“

Na oblasti okolo Nose nie je čudné, že sa vyľudňuje, ale to, že by sa nemala. Autom nám sem cesta z Osaky trvala necelú hodinu – teda ako keby sme išli z Bratislavy do Piešťan. Nie sme na ostrove, nie sme v zasnežených horách, sme blízko takmer trojmiliónového mesta, ale sme práve za hranicou vzdialenosti, ktorú by sa oplatilo denne do Osaky dochádzať. A preto Nose už roky pomaly umiera. Takto nevyzerajú upadajúce oblasti v krajine, ktorá starne. Takto vyzerá úplne celý vidiek v krajine, ktorá starne.

Cesty tu majú stále dokonale hladký asfalt, ale stajne, kde poľnohospodárska škola chovala zvieratá, sú prázdne, omietka zo steny telocvične opadáva. Po týždni v Japonsku, kde v meste neuvidíte nakrivo zavesený ani toaletný papier, to bije do očí ako voz ťahaný koňmi v Auparku.

Slávna alej sakúr v Kawame. Prísť sem, keď kvitnú, by bolo oveľa drahšie. Foto N – Tomáš Bella

Tristo kilometrov ďalej na východ, na polceste medzi Tokiom a Osakou v oblasti, ktorá tvorí hlavný priemyselný pás Japonska, znova sadnem na vlak a odveziem sa opäť necelú hodinu na sever od hlavnej trate superrýchlych vlakov šinkanzenov do oblasti mestečka Kawane. Vyzerá to tu ako niekde pri Zázrivej, len namiesto pasienkov vypĺňajú každý voľný priestor medzi lesmi políčka čajovníkov.

Počet obyvateľov tu od 60. rokov klesol z 12-tisíc na dnešných necelých 5-tisíc, počet škôl v oblasti zo 17 na 2. V jednej z tých pätnástich zrušených stojíme: pred deviatimi rokmi sa premenila na ubytovňu a turisti majú spacáky naukladané v pravidelných radoch priamo pod školskými tabuľami.

Stručná anatómia nezvratného úpadku

Urbanizácia – presun ľudí z vidieka do miest – je jedným z najfascinujúcejších fenoménov, o ktorých vám nikdy nenapadlo premýšľať. Pred sto rokmi žili len traja z desiatich obyvateľov Zeme v mestách. Dnes sú to šiesti a o 30 rokov to budú siedmi.

Urbanizácia má tvar fraktálu – či sa pozeráte na celú planétu, alebo na váš okres, tvar ľudskej rieky je rovnaký. Do Londýna sa sťahujú ľudia z Brightonu a Bratislavy, do Bratislavy z Prešova a Dolného Kubína, do Dolného Kubína z Tvrdošína a zo Zázrivej.

Ale prečo vlastne?

Ešte pred 20 – 30 rokmi sa zdalo, že urbanizácia bola možno trendom vyvolaným priemyselnou revolúciou, keď sa ľudia museli sťahovať do miest za strojmi, pretože priemyselná výroba skrátka vyžaduje prítomnosť robotníkov v jednej továrenskej hale. Automatizácia, presun zamestnancov do služieb a najmä nové technológie však mali proces obrátiť. Načo by architekt, programátor alebo dokonca vysokoškolský učiteľ cestovali hodinu do práce autom v smogu a sedeli celý deň v kancelárii, keď môžu vďaka internetu pracovať kdekoľvek, trebárs vo svojom vidieckom dome na záhrade? Toľko populárna teória.

Realita je taká, že nástup internetu urbanizáciu vôbec nespomalil. Dokonca čím sofistikovanejšie priemyselné odvetvie, tým je fyzicky viac skoncentrované na jednom mieste. Všetci veľkí internetoví podnikatelia chcú byť v Silicon Valley v Kalifornii bez ohľadu na to, aké výhodné prenájmy (s vládnou dotáciou) im ponúka „európske Silicon Valley“ či „košické Silicon Valley“.

Prečo? Ak pracujete vo veľkom meste, ste ako zamestnanec až o polovicu produktívnejší, hovorí štatistika. Prečo ste produktívnejší? Pretože čím máte intelektuálne náročnejšiu a kreatívnejšiu prácu, tým väčší úžitok máte z blízkosti iných bystrých a kreatívnych ľudí: počúvate ich názory, narážate aj nechtiac na otázky, ktoré riešia iní, a inšpirujete sa nimi.

„Ak by chceli technologické zázraky poraziť ľudskú potrebu kontaktu tvárou v tvár, museli by poraziť milióny rokov ľudskej evolúcie, ktorá z nás vytvorila stroje na učenie sa od iných ľudí,“ napísal profesor ekonomiky na Harvarde Edward Glaeser v knihe Víťazstvo mesta (Triumph of the City).

Podľa Glaesera je takmer dokonalá korelácia medzi mierou urbanizácie a mierou prosperity krajín. Inak povedané: ak chceme byť bohatší ako dnes, naše mestá budú ďalej rásť a náš vidiek bude v porovnaní s nimi – alebo možno aj v porovnaní s dneškom – ďalej upadať.

Kam sa na Slovensku nesťahovať

Keď sa začne topiť ľadovec, vznikajú na jeho povrchu tmavé jazierka vody. Tmavá farba absorbuje viac slnečných lúčov a urýchľuje ďalšie topenie. Čím rýchlejšie sa ľadovec topí, tým rýchlejšie sa ľadovec topí.

Urbanizácia funguje veľmi podobne a z rovnakého dôvodu, keď sa raz spustí, je veľmi ťažké ju zastaviť. Keď sa prvých pár mladých ľudí po strednej alebo vysokej škole nevráti do svojej rodnej obce, o desať rokov budú ich deti chýbať miestnej škole a tá sa bude musieť zlúčiť so školou v susednej dedine. Tým klesne atraktivita miesta pre iných mladých, pretože cesta každé ráno do školy s deťmi im bude trvať dlhšie, a odsťahujú sa ďalší.

„Dôvody, prečo sa ľudia odtiaľto sťahujú do Osaky, sú dva: mladší idú za prácou, starší v určitom veku už potrebujú byť bližšie k nemocnici,“ hovorí mi Katsuhiko Ogino, keď ma vezie z Osaky na vidiek.

Takto postupne začína zlyhávať jedna funkcia obce za druhou: zavrie sa miestne železiarstvo, potom prestane chodiť ranný autobus, potom umrie miestny lekár. Každá z udalostí znižuje kvalitu života a šancu, že sa proces bude dať zvrátiť. Čím rýchlejšie sa miesto vyľudňuje, tým rýchlejšie sa miesto vyľudňuje.

Aj samotné mestá čím sú úspešnejšie, tým efektívnejšie „trestajú“ ľudí, ktorí sa pokúšajú bývať mimo nich. Čím dlhšie ráno stojíte v zápche na diaľnici zo Senca do Bratislavy, tým vyššia je šanca, že vaše deti už to isté nebudú ochotné absolvovať a usadia sa priamo v meste. A tým ho zahustia a ešte predĺžia čas dochádzania pre nešťastníkov zo Senca. (Samozrejme, Senec môže byť v budúcnosti rovnako dobre súčasťou problému alebo riešenia. Keby mal zrazu dobré spojenie do rôznych miest Bratislavy japonsky rýchlymi a presnými vlakmi, je súčasťou úspešnej mestskej aglomerácie, možno jej luxusnou lokalitou. Ak sa dopravné riešenia obmedzia znova na pridávanie ďalších diaľničných pruhov, môže byť o päťdesiat rokov mestom pre chudobných, ktorým nezostáva nič iné, ako tráviť tri hodiny denne na ceste.)

Výhľad na mestečko Nose zo záhrad, kde sa študenti učia hospodáriť na poli. Foto N – Tomáš Bella

Vieme, že slovenským problémom nikdy nebude Senec, lebo je príliš blízko príliš bohatému centru. Slovenským problémom sú okresy ako Humenné, Snina, Levice, Tvrdošín, Gelnica, Brezno či Revúca, kde ubúda najviac obyvateľov kvôli sťahovaniu do iných regiónov.

Kto chce vidieť, aké iluzórne sú naše predstavy o návrate na panenský vidiek a ako veľmi nám hrozí japonský osud, môže si otvoriť Geografický atlas Slovenskej republiky na strane 82. Sú tam tri mapy ukazujúce prírastok alebo úbytok obyvateľov v jednotlivých okresoch postupne od roku 1996. Kým v 90. rokoch sú červené (rastúce) oblasti ešte takmer v rovnováhe s modrými (pomaličky upadajúcimi), mapa končiaca rokom 2013 má už len tri krvavo červené fľaky. Bratislava, Košice a čiastočne Žilina a ich okolie vysávajú obyvateľov z úplne všetkých ostatných slovenských okresov.

Podľa prognózy (PDF) Slovenskej akadémie vied ubudne do roku 2035 napríklad v okrese Levice 11 % obyvateľov, takmer o desatinu prídu okresy ako Poltár, Detva, Veľký Krtíš, Žarnovica, Medzilaborce. (Zďaleka najviac, naopak, pribudne obyvateľov v Senci).

Spojenie dvoch megatrendov – urbanizácie a starnutia – je pre regióny smrtiacim kokteilom, aj keď s veľmi pomalým účinkom: ak Levice prídu o desatinu obyvateľov, budú to skôr tí mladší, a o generáciu neskôr sa tak vyľudňovanie ešte zhorší.

Ako najlepšie tlačiť balvan do kopca

Dá sa proti úpadku vidieka vôbec nejako bojovať? Japonský demograf Masato Šimizu mi vo svojej tokijskej kancelárii vysvetľuje, že Japonsko malo tri veľké vlny migrácie z vidieka do mesta: počas hospodárskeho boomu v 60. rokoch, v rokoch ekonomickej bubliny 1989 až 1993 a znova pri ekonomickom oživení po roku 2000. Každá vláda sa snažila úpadok vidieka zabrzdiť a motivovať ľudí k návratu, ale nikdy to veľmi nefungovalo, myslí si Šimizu.

V časoch hospodárskeho útlmu sa predsa len časť ľudí prirodzene vracala na vidiek, platilo to však len pre prvé dve vlny. „Ľudia z tretej vlny sa na vidiek už vôbec nevracajú. Nevieme prečo,“ hovorí Šimizu.

Špekuluje, že to môže byť iným charakterom dnešnej práce. Ak nejaké stimuly ešte v 80. rokoch trochu fungovali, mohlo to byť budovanie priemyselných parkov a úľavy pre firmy, ktoré boli ochotné mimo hlavných centier niečo vyrábať. Ako však ekonomika bohatne a ľudia sa presúvajú z priemyslu do služieb, už ani priemyselné parky nedávajú zmysel. „Dnes sa snažíme budovať hi-tech centrá, ale to už nefunguje tak, aby ľudí motivovalo k návratu,“ hovorí Šimizu.

Ako sa dá bojovať proti nevyhnutnému úpadku vidieka, keď obyvatelia krajiny starnú, je otázka, ktorú som v Japonsku kládol úplne najčastejšie. Obišiel som v Osake oficiálnu kanceláriu, ktorá mladých lákala na život na vidieku, viacero konkurujúcich si centier lákajúcich ľudí do konkrétnej dediny, hovoril som s desiatkami ľudí o tom, prečo odišli do mesta alebo prečo sa z neho vrátili.

Príbeh je všade rovnaký. Teoreticky ponúka vláda aj regióny množstvo dôvodov, prečo sa presťahovať: jednorazová dotácia v prepočte až 8500 eur na rekonštrukciu starého domu, lepšie životné prostredie, lacné bývanie, príležitosti v poľnohospodárstve a cestovnom ruchu.

V praxi sa do Kawame za posledný rok prisťahovalo osem rodín, čo je len o chlp viac ako počet zamestnancov centra, ktoré sem má lákať nové rodiny. Je tu ešte jeden mladý Angličan a v Nose je jeden grafik, ktorý sa prisťahoval z Tokia, dozvedám sa. Je jasné, že zopár zablúdených kvapiek, ktoré každý pozná po mene, nijako nemôže otočiť prúd ľudí stekajúci rok za rokom z hôr do miest.

Ak sa podarí niekoho prilákať, sú to väčšinou čerství dôchodcovia, ktorí si chcú oddýchnuť od veľkomesta (a ešte nepotrebujú mestskú zdravotnú starostlivosť), menšiu skupinu tvoria mladí, ktorých láka romantická predstava jednoduchého života poľnohospodárov.

„Najťažšie pre ľudí prichádzajúcich z miest je naučiť sa žiť v komunite,“ prekvapí ma Jumi Katsumiová z osackej kancelárie na propagáciu vidieka. „Vidiek má prísne pravidlá, ktorým sa často nevedia prispôsobiť. Musia sa zúčastňovať miestnych sviatkov, nadviazať vzťah so susedmi. Nie je to nič pre samotárov,“ hovorí mladá žena, ktorej z vizitky kričí anglický nápis „Žiť na vidieku je tak cool!“.

 

Svet japonskými očami

Chcel by som raz napísať reportáž o krajine len podľa toho, ako jej obyvatelia rozprávajú o cudzine. Zatiaľ však mám len štyri odseky.

Pýtam sa 64-ročného bývalého programátora Takaši Saita, čo ho najviac zaujalo v Európe. „Prešiel som Nemecko, Benelux aj Škandináviu, ale najviac,“ zamyslí sa, „najviac ma zaujalo, že vo Francúzsku môžu behať psy voľne bez vodítka.“

Kladiem tú istú otázku päťdesiatničky Jukino Sugaiovej, ktorá precestovala štyri kontinenty. Tá neváha. „Videli ste, aké máme tu v Japonsku záchody? Sú oveľa pohodlnejšie. V Európe sú niektoré dokonca platené a niekedy sa nám dokonca stalo, že sme nemohli ísť, lebo sme nemali správne mince!“

„Čo ma prekvapilo v Amerike? Ľudia sú tam veľmi neslušní, hrubí, v obchodoch sa na vás vôbec neusmejú,“ hovorí mi 41-ročná amatérska speváčka Itomi Arakawa. „A v noci by som sa tam bála ísť von.“

A nakoniec ešte raz pani Sugaiová a jej hodnotenie Istanbulu. „Nepáčilo sa mi tam. Veľa mužov tam len tak posedávalo, neviem, čo tam vlastne robili. Prečo neboli v práci?“

Medzi Slovenskom a Japonskom je nespočetne veľa rozdielov. Kvalita života na dôchodku v Japonsku bude iná ako na Slovensku, lebo Japonci si oveľa viac vážia starších ľudí. Urbanizácia bude iná, pomalšia, pretože Slováci majú väčší odpor voči sťahovaniu a „chýba nám na migráciu tradícia, dopravná infraštruktúra aj nájomné byty“, hovorí riaditeľka prognostického ústavu SAV Martina Lubyová, ktorá priamo v Japonsku mesiac pôsobila.

Potom je pár vecí, ktoré máme spoločné. „Rozdiel medzi Japonskom a Európou je, že v krajinách ako Nemecko neexistuje jedno silné centrum, ktoré by priťahovalo obyvateľov z celej krajiny, mestských centier je viacero. V tomto sa však Slovensko a príťažlivosť Bratislavy viac podobá Japonsku ako Nemecku,“ hovorí demograf Masato Šimizu, ktorý na Slovensku krátko pôsobil a napísal aj odbornú prácu o slovenskej pôrodnosti.

Okolie Fukušimy. Foto N – Tomáš Bella

Spoločný s Japonskom máme napríklad aj odpor voči imigrácii ako prostriedku riešenia demografických problémov. Spoločne sa sťažujeme, že naše školské systémy sú zamerané príliš na memorovanie a nerozvíjajú samostatné myslenie a kreativitu.

Hlavný rozdiel asi je, že keď Japonsko začalo ekonomicky stagnovať, už bolo bohaté. Nielen dosť bohaté, aby skúšalo v domovoch dôchodcov roboty, ale bohaté, aby dokázalo stále platiť dôchodky – postupne síce stále menšie, ale zároveň také, ktoré stačia na dôstojný život.

Či dokáže Slovensko oveľa rýchlejšie bohatnúť ako bude starnúť, aby sa aj nám podarilo to, čo sa podarilo Japoncom – to bude možno najväčší slovenský ekonomický problém pre toto storočie.

Takto to vidí prognostička Martina Lubyová: „Sme stále ešte jeden z najmladších štátov Únie, ale máme pred sebou najprudšiu zmenu, starnutie bude veľmi rýchle. To znamená, že reálne dôchodky ľuďom poklesnú veľmi rýchlo (keďže prispievať na ne bude oveľa menej pracujúcich). Vy sám, ak budete na dôchodku 10 rokov, tak počas nich pocítite, ako vám dôchodok klesá. Budú to naozaj prudké zmeny.“

Tri otázky o našej budúcnosti

V Japonsku som možno nenašiel jasné odpovede na problémy slovenskej budúcnosti, ale našiel som aspoň tri otázky, na ktoré bude Slovensko hľadať odpovede.

Čo budeme robiť s ľuďmi, ktorí budú príliš starí alebo príliš málo vzdelaní na to, aby mohli robiť niečo naozaj užitočné?

Znížime si dobrovoľne vlastné bohatstvo, aby sme im dali prácu, aj keď nebude striktne potrebná? A čo keď my budeme starí – dá nám niekto prácu, aby sme neboli doma v depresiách, a bude ochotný ešte aj predstierať, že je dôležitá, aby sme sa necítili zbytoční?

Čo so slovenským vidiekom?

Až raz budú dostavané všetky diaľnice, prídeme na to, že sa po nich nezvážajú hi-tech biomedicínske roboty z Tvrdošína na export do Holandska, ale stále len robotníci z celého Slovenska do Bratislavy a Košíc. Keď sa už obyvateľom niektorých okresov nebude dať ďalej klamať, že veľký investor už-už príde, nastane čas na otázku, ako veľmi chceme, aby stovky dedín vôbec zostali zachované. Bohaté Japonsko doslova zasypáva bankovkami každého, kto je ochotný žiť na vidieku a obrábať políčko, a pomáha to len veľmi málo.

„Vládna politika by mala pomáhať chudobným ľuďom, nie chudobným miestam,“ píše Edward Glaeser. „Ak starosta zlepší vzdelávanie detí vo svojej obci tak, že si poľahky nájdu prácu na opačnom konci zemegule, je úspešný, aj keď sa jeho obec bude zmenšovať,“ myslí si americký profesor. Názor, že na umieraní vidieka nie je nič zlé, je rovnako chladne racionálny, ako bude mimo Bratislavy nepopulárny. Načrtáva tak približne líniu dramatického názorového konfliktu, ktorý sa tu pár najbližších desaťročí bude odohrávať.

Čo vy osobne urobíte pre to, aby ste na dôchodku boli šťastní?

Ak máte dnes 30 rokov a ste žena, slovenská štatistika hovorí, že budete žiť ešte 51 rokov. Ak ste muž, tak 45 rokov. Tieto odhady sú skôr konzervatívne, nepočítajú so žiadnym výrazným progresom v zdravotníctve ani v technológiách predlžujúcich život, ktorý však mnohí predpovedajú. Ak žijete v meste alebo máte nadpriemerný príjem, alebo športujete, opäť si k priemeru ďalšie mesiace či roky pripočítajte.

Dobrá správa je, že staroba podľa ľudí, ktorí ju skúmajú, nie je taká zlá, ako si ju my mladí predstavujeme. „Keď médiá informujú o starých ľuďoch, väčšinou ukazujú negatíva. Predstava je však horšia ako realita. Špeciálne si napríklad 60- až 70-roční ľudia veľmi negatívne predstavujú, aké to bude, keď budú mať 80 či 100 rokov. Veľmi sa podceňuje, z akých malých vecí sa v takom veku budete schopní tešiť,“ hovorí Yasuyuki Gondo z Osackej univerzity, ktorý je expertom na psychológiu staroby, najmä ľudí starších ako 100 rokov. Na papier mi kreslí typickú krivku šťastia človeka: od stredného veku začína stúpať, pri prechode do dôchodku môže prísť otras, ale potom znova smeruje nahor.

Pýtam sa psychológa, čo je úplne najdôležitejší faktor, ktorým by dokázal predpovedať, či budem v dôchodku spokojný. Čakám, že povie zdravie, ale namiesto toho hovorí bez váhania: „Peniaze.“ Až na druhom mieste zdravie. Dôchodok nie je krajina s rovnosťou príležitostí. Ak ste mladý a chudobný, život je ťažký, ale stále ponúka veľa možností, ako sa zadarmo zabaviť. Starý a chudobný: smola.

Huby pani Mizunovej

Poslednú noc na vidieku trávim u pani Eiko Mizunovej, ktorá ma na jednu noc ubytovala v rozkošnej, tradičnej, zo štátneho príspevku zrekonštruovanej drevenici v horách v okrese Kawane. Tlmočník sa však zdržal len krátko, a tak si toho veľa povedať nevieme. Stihol som sa dozvedieť, že odkedy sa región vyľudnil, rieka tečúca pár metrov od domu je znova čistá. Ukazuje mi, kde pestuje čaj, z druhej strany domu pod plachtou na odpílených pňoch hadicou polieva huby. Ukazujem na ústa a snažím sa opýtať, či sa pestujú na jedenie. Okamžite ma vedie do kuchyne a vysmáža mi ich.

Pani Eiko má možno 80, možno 90 rokov. Na stanicu ma ráno odvezie jej manžel. Keď sa zobudím, ona už dávno pracuje na poli.

 

Mená dvoch pacientiek v domove dôchodcov boli zmenené.

Za odbornú pomoc ďakujem doc. Branislavovi Blehovi z Prírodovedeckej fakulty UK.

Vznik tejto reportáže cez zbierku na startlab.sk priamo finančne podporili: Alexander Schill, Ivan Trančík, Olivia St., Jakub Demáček, Jakub a Tina Krajčovič, Juraj Kubica, Vladislav Konečný, Marcela Baňasová, Brano Cavo, Viera Žáková, Juraj Koudela, Boris Sajda, bbb trade, Ján Pavlík, Tomáš Pavlak, Dušan Meško, Daniel Bundala,Martina Ribar Hestericová, Bjorn Kierulf, Adam Benacka, Boris Taragel, Ing. Michal Peles, Miriam K., Martin Pavelka, Zuzana Bollová, Andrea Dvorská, Juraj Benetin, Zuzana Vojteková, Dusan Parobek, Martin Muščík, Krasimír Damjanov, Jozef Cifra, Marek Turčáni, Branislav Beňo, Miroslav Puszta, Miroslav Mihálik, Michal Kmeť, Marek Jakubik, Mario Bocak, Juraj Pavelek, Peter Špánik, Peter Farárik, Ján Puškár, Eva Mošpanová, Milan Podstrelenec, Tomáš Putera, Martin Mojzeš, Roman Klein, Karol Hlaváč, Emília Harmathová, Stanislav Kucharik, Jana Juríčková, Matúš Soták a mnohí ďalší.

Úvodná animácia: artfido.com